Aprílový jarno-ZIMNÝ tramp
Mrazivý vander v Slanských vrchoch
Malá Fatra, hrebeňovka
Po hrebeni Čergova
Poznanie nepoznaného v Slanských vrchoch
Túlačka po Slanských vrchoch
Po hrebeni Vihorlatu
Po hranici cez Poloniny
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Po stopách starých chájd
Po stopách starých chájd

Po stopách starých chájd Udreli mrazy a môj čas bol tu. Slanské vrchy sa vynímali pod snehovým príkrovom. Ťahalo ma to von, do …

Toto si chcem prečítať
V obkľúčení koní, Muránska pla...
V obkľúčení koní, Muránska planina

V obkľúčení koní, Muránskou planinou s Biancou

Šlo sa nám výborne. Včera by nás asfaltka dočista odrovnala. Dnes sme boli odpočinutí, n [ ... ]

Toto si chcem prečítať

K Zádielskej planine, Slovenský kras


Predchádzajúce časti:


K Zádielskej planine, planina Horný vrch, Slovenský krasBola mi bez spacáka zima? Čo izoluje od chladu? Oblečenie? Izolantom je skoro vždy vzduch, ktorý je zachytený nejakým materiálom. Buď je to textília, napríklad sveter, tričko, nohavice alebo niečo iné. Plast - karimatka, molitan, polystyrén a veľa iných materiálov.

Vychádzajúce Slnko na Rakati, Silická planina, Slovenský kras

Na nohách som mal CG-čka, ktoré mi tesne obopínali stehná a nohavice, ktoré som mal tiež neboli voľné ani nadýchané. Vzduch nemal šancu dostať sa do látky ani medzi jednotlivé vrstvy oblečenia.

K tomu som sa prikrýval uteráko‑dekou, ktorý bol ľahký, skladný, no izolačné vlastnosti nemal veľmi dobré. Na teplé noci bol postačujúci. Pri teplotách, ktoré boli na Rakati ráno to bolo LTT (Len Tak, Tak). Zima mi bola len nadránom, keď sa mi „dekazošuchla z tela.

Prístrešok z celty som si tiež nepostavil a aj toto zohralo svoje. Toto som si uvedomil až druhú noc, keď som spal. Ale zasa predbieham

Brieždenie

Slnko sa pomaly dralo hore na východnom obzore. Obloha bola čoraz jasnejšia, až kým sa slnečný kotúč neprehupol cez hradbu stromov. Prvé lúče, ktoré dopadli na moju tvár boli ešte studené, Mojim očiam ponúkli vizuálny zážitok, ktoré nie je možné nijako popísať, či zvečniť. Vychádzajúce slnko som odfotil, aby si mal aspoň približnú predstavu o tom aká krása to bola.

Školská chata na Rakati, Silická planina, Slovenský kras  Prístrešok na varenie pri chate na Rakati, Silická planina, Slovenský kras

Rýchle raňajky

Rýchlo som si prevaril vodu, zalial instantné ovsené vločky, ktoré som si dal na raňajky. Plánoval som, že v Jablonovskom sedle sa naraňajkujem. Nechcel som sa veľmi zdržiavať. Z rána by mala byť ešte celkom prijateľná teplota. Chcel som to využiť.

Jeden z mnohých rozkošatených stromov na Silickej planine, Slovenský kras  Ďalší zo stromov na Silickej planine, Slovenský kras  Strom na Silickej planine, Slovenský kras

Zbalil som sa. Batoh nahodený na chrbte, špinavé bosé nohy v sandálkach naštartované. O 07:06 h. som už bol pred hríbikom s červenou značkou a začal som ukrajovať z dnešného prídelu kilometrov. A dnes ich bolo teda požehnane!

Róza na lúkach

Už po prvých krokoch som vedel, že nohy budem mať raz dva čisté. Róza Guttenbergerová bola všade! Vlákna pavučín prevísali pod ťarchou kvapiek rosy, ktoré sa na nich vyzrážali.

Na planine rastú aj borovice, Silická planina, Slovenský kras  Lúky Silickej planiny, v pozadí Volovské vrchy, Slovenský kras

Prechádzal som trávami, na ktorých boli veľké kvapôčky rosy. Chôdzou som ich nohami stieral. Ani som sa nenazdal a nohy som mal čisté, ako keby som ich práve teraz umyl. Paráda.

Čo však až taká paráda nebola, bola moja zmäknutá pokožka na chodidlách. Tým pádom som mal chodidlá omnoho náchylnejšie na vznik otlakov.

Pavučiny obťažkané rosou, Silická planina, Slovenský kras  Cesty vedú k Jablonovskému sedlu (Soroška) a k posedom, Silická planina, Slovenský kras

Okrem rosy boli na lúkach aj posedy. Niektoré by som už posedmi ani nenazval. Boli to skôr chaty na pilótach.

Druhé raňajky - ovocné

Na kraji cesty boli kríky malinčia. Plody dávno dozreté, zjedené alebo pozbierané. Dozrievali však plody černíc. S chuťou som sa pustil do ich zbierania a s ešte väčšou do ich konzumovania. Dal som si štyri hrste černíc, ktoré boli vďaka rannej rose nasiaknuté vodou. Chuťovo veľmi výrazné a výborné.

Pri zbere čiernych plodov sa však musí dávať pozor AKÉ čierne plody sa zbierajú. Hneď pod kríkmi Ostružiny černicovej, lat.: Rubus fruticosus rástol Ľuľkovec zlomocný, lat.: Atropa bella‑donnaPOZOR prudko jedovatá rastlina. Na smrteľnú dávku stačia 3 až 10 bobulí. Závisí to od veľkosti organizmu.

Plody Ostružiny černicovej, lat.: Rubus fruticosus, ľudovo Černice, Silická planina, Slovenský kras  Ľuľkovec zlomocný, lat.: Atropa bella‑donna, Silická planina, Slovenský kras

Normálne je ich ťažko zameniť, veď plod černice je bobuľa tvorená viacerými menšími bobuľkami. Ľuľkovec zas má jednu veľkú bobuľu s hladkým povrchom v pätcípom okvetníku. Deti, ktoré radi pomáhajú pri zebre lesných plodov, sa musia ako prvé naučiť rozdiel medzi týmito dvoma plodmi.

Slnečné lúče sa derú cez listy stromov, Silická planina, Slovenský kras  Zvláštne, dvojito zalomený strom, Silická planina, Slovenský kras  Jaskynka hneď vedľa chodníka, Silická planina, Slovenský kras

Dorazil som k Zajačej bráne45 minútová cesta z Rakate sa vďaka ovocným raňajkám natiahla na dvojnásobok. Odtiaľto do Jablonovského sedla (Soroška) by mi cesta mala trvať už len hodinu.

Hroby

Cestu lemovali hroby. Jeden hrob patril asi zanietenému fajčiarovi a motocyklistovi. Z čoho tak usudzujem? Na kríži bola na šnúrke prevesená cigareta a motorová sviečka. Na zemi zas oranžová stuha s nápisom KTM.

 Hroby maďarských vojakov (VÁGI Pál, honvéd), Silická planina, Slovenský kras  Väčší krasový závrt v lese, Silická planina, Slovenský kras

Vojnových hrobov bolo viac. Trojica takýchto hrobov bola aj neďaleko veľkého krasového závrtu. Na dvoch krížoch bol maďarský nápis neznámy vojak, hodnosť: vojak (ismeretlen katona, honvéd), na treťom meno VÁGI Pál, vojak.

Cesta do Jablonovského sedla (k Soroške)

Cestou som míňal krasové závrty, v lese i na lúkach. Touto cestou určite dlho nikto nešiel. Pavučina visela rovno nad chodníkom. Nie bokom, ale rovno nad chodníkom. Asi ma chcel pavúk lapiť. Najbližší konár, o ktorý bola pavučina upnutá bol vo vzdialenosti asi 2 metrov. Zvláštne. To bol asi nejaký pavúk extrémista. Nechcel som mu zničiť pavučinu, tak som ho obišiel lesom dosť naširoko.

Pavučina nad chodníkom, Silická planina, Slovenský kras  Levitujúci list, Silická planina, Slovenský kras

O niečo ďalej ma zas zaujal levitujúci list. Jasný žltý list, jasne osvetlený Slnkom bol vo výške asi 170 cm od zeme. Tiež to vyzeralo veľmi zaujímavo. Pavučinové vlákno, na ktorom visel nebolo skoro vôbec viditeľné.

Z pravej strany, z lesa sa objavilo elektrické vedenie, ktoré ma naisto smerovalo k Jablonovskému sedlu. Vyšiel som na lúku. Napriek vysokým teplotám, bola ešte lúka orosená ako pivo, ktoré som si plánoval dať na Kolibe na Soroške.

Nadzemné elektrické vedenie ma viedlo k Soroške, Silická planina, Slovenský kras  Moje mokré nohy v sandáloch zmáčané v rannej rose, Silická planina, Slovenský kras

Sandále aj s mojimi nohami boli mokré. Chladné kvapky rosy robili mojím nohám dobre. Práve kvôli mokrým chodidlám mi znova zmäkla pokožka chodidiel, čo zas až tak dobré nebolo. Spomenul som si na to neskôr, keď som bol o pár desiatok kilometrov ďalej a bolo o pár hodín viac.

Napojil som sa na asfaltku, ktorá ma po krátkom úseku lesom vypľula na ceste I/50, ktorá bola jednou z najdlhších ciest na Slovensku (403 km) spájala Drietomu a Vyšné Nemecké. Prechádza práve Jablonovským sedlom. Opatrne a hlavne bezpečne som prešiel na druhú stranu cesty. Namieril som si to rovno ku Kolibe Soroška.

Koliba Soroška

Bolo otvorené, čo ma potešilo a konečne som si mohol dať toľko omieľanú dávku vitamínu B. Obsadený bol len jeden stôl a aj pri ňom sa divili, odkiaľ idem a prečo som už o 09.00 h. taký spotený. Po vysvetlení mi už len popriali, aby som dobre došiel.

Jablonovské sedlo (Soroška), cesta I./50, Slovenský kras  Planina Horný vrch, výhľad nad Jablonovským sedlom, hrad Krásna Hôrka, Slovenský kras

Kým som čakal na pivo, čítal som si jedálny lístok. Na prvé pivo som čakal dlhšie ako som zvyknutý. V bruchu mi už vyhrávali cigáni, a keby som mal sliny, tak by mi určite tieklina stôl. Mladá moletnejšia čašníčka mi priniesla pivo s otázkou:

„Čo si dáte?“
„Dám si Furmanské halušky.“ – už sa mi na ne zbiehali slinky.
„Nemáme“ – oznámila stroho s výrazným maďarským prízvukom.
„Dobre, tak si dám Bryndzové halušky.“ – toto určite mať budú.
„Jój, halušky sa ešte len teraz robia.“ – odbila ma.
„Viete, čo povedzte mi, čo máte a ja sa podľa toho zariadim.“ – nedal som sa.
„Z jedálneho lístka máme len polievky, gulášovú a fazuľovú s údeným mäsom“ – no aspoň niečo.
„Prineste mi prosím fazuľový guláš.“ – tým som ju úplne odrovnal.
„Guláš alebo fazuľovú?“ – divila sa.
„Fazuľovú. A niečo iné na jedenie?“ – vyzvedal som sa.
„Máme ešte raňajky.“ – veľmi zhovorčivá nebola
„?“ - zatváril som sa nechápavo.
„Praženicu a klobásu.“ – doplnila.
„Prineste mi praženicu s klobásou a rovno aj ďalšie pivo.“ – ďalšia záludnosť z mojej strany.

Odišla mi načapovať pivo. Snáď kým zjem polievku mohla by mať načapované aj druhé pivo. Na moje veľké prekvapenie mi spolu s polievkou priniesla aj druhé pivo.

„Klobása môže byť spolu s praženicou?“ – spýtala sa pre istotou.
„Jasné!“ – niektoré požiadavky zákazníkov sú naozaj záludné.

Napriek počiatočným ťažkostiam pri komunikácií s čašníčkou bolo jedlo chutné a výdatné. Pivo dobre vychladené.

Opýtal som sa ešte na stav vody na planinách. Nepredpokladal som, že by som mohol dostať požadovanú informáciu, ale kto sa nepýta nič sa nedozvie.

Kultúrna vložka

Idylka. Otec so synom na loďke uprostred jazera.

Oci a prečo pláva loďka?
Neviem, synak.
Oci a prečo je nebo modré?
Neviem, synak.
Oci a prečo svieti slnko?
Neviem, synak.
Oci a nevadí, že sa toľko vypytujem?
Nie, synak. Kto sa nepýta, tak ten sa nikdy nič nedozvie.

Odpoveď bola podľa očakávania: „Ja neviem, ja tam nechodím.

Dedina Drnava v Bôrčanskej brázde, Horný vrch, Slovenský kras  Výhľad na Pipitku, planina Horný vrch, Slovenský kras

Tak som ešte poprosil o vodu do 0,75 l fľaše. Hádam nejakú tú vodu cestou nájdem. Mal som prechádzať cez Mútnu studňu i okolo Krasového jazierka s Lúčanským prameňom.

Cesta k Mútnemu prameňu

Hneď za kolibou je stúpanie rozbitou prašnou lesnou cestou, ktorá ma vyviedla na planinu Horný vrch odkiaľ som mal výhľad aj na Rožňavu. Otvárali sa mi výhľady na Krásnohorské Podhradie, na hrad Krásna Hôrka, nad ktorým sa ešte vždy týčil žeriav.

Dňa 10. 03. 2012 došlo v dôsledku vypaľovaniu trávy pod hradom k veľkému požiaru. Od horiacej trávy sa chytila šindľová strecha a odtiaľ sa oheň rozšíril aj na vnútorné priestory hradu. Do dnešného dňa (29. 08. 2016) nie je rekonštrukcia hradu ukončená.

Červenou turistickou značkou sa dostávam miernymi stúpaniami na severnú stranu planiny s výhľadom na Bôrčanskú brázdu. V doline som videl dedinu Drnavu.

Smäd

Zo sebou som mal necelý liter vody, no bol som neskutočne smädný. Vodu som si šetril, veď ma čakala ešte dlhá cesta. Neviem, čím to bolo, veď na salaši v Jablonovskom sedle som si dal pivá, aj polievku.

 Lúky pri Mútnej studni, strecha poľovníckej chaty Hubertus, planina Horný vrch, Slovenský kras  Krasový závrt na lúke pri Mútnej studni, planina Horný vrch, Slovenský kras

Niečo som vypotilcestou do sedla, niečo teraz, keď som šiel stúpaniami. Slnko tiež nespolupracovalo, lebo len hrialo a hrialo. Vyšiel som z lesa na veľkú lúku. Tu som si povedal, že batoh dám dole a urobím si prestávku. Vybral som vodu a pil som. Čím to bolo? Vajíčkami s klobásou? Pivom? Veď som toho nevypil toľko, že by ma po nich smädilo.

Odpočinul som si asi 10 minút, trocha vody na spodku fľaše som si nechal ako železnú rezervu.

Mútna studňa

Ešte som to nevedel, ale na východnej strane tejto rozsiahlej lúky je Mútna studňa, ku ktorej som aj došiel. Cestou som zazrel strechu poľovníckej chaty Hubertus.

Veľká vŕba s horizontálnym kmeňom vyrastala, by som povedal, že až skoro z prameňa. Voda zo zastrešenej zdrojnice sa dostávala k válovom za pomoci kovovej trubky. Do válovov vtekalo len minimum vody, lebo spád bol sakra malý a čiastočne zanesený. Dokonca som si vodu ani nevedel nabrať, lebo kovová rúrka ústila asi 1 cm nad zemou.

 Mútna studňa, ohradená zdrojnica vody, planina Horný vrch, Slovenský kras  Košiar pri Mútnej studni, planina Horný vrch, Slovenský kras

Vodu som si nabrať ani veľmi nechcel. Po tom ako som sa pozrel do zdrojnice som pochopil, prečo sa toto miesto volá Mútna studňa. Voda bola naozaj mútna. Ak by som tu nocoval, tak by som túto vodu po prevarení bez problémov pil. Stačilo prehĺbiť miesto pod rúrkou, kde vytekala a voda by sa naberať dala.

Ja som však pokračoval ďalej. Úplne na východom okraji som zbadal zvyšky múrov nejakej stavby. Ohrada okolo mi napovedala, že to mohol byť nejaký murovaný salaš. Košiar aj vyzeral, že je využívaný. Plot okolo bol celistvý a tráva v nej bola zadupaná kopytami.

Krasové jazierko – Lúčanský prameň

Od Mútnej studne som znova prechádzal parkovou krajinou planín. Lúky, sem‑tam lesík, sem‑tam strom, tu a tam nejaký ten závrt. Niektoré časti lúk spestrovali svojimi veľkými klobúkmi Bedle vysoké, lat: Macrolepiota procera.

Trávnaté lúky, planina Horný vrch, Slovenský kras  Krasový závrt zarastený trávou, planina Horný vrch, Slovenský kras

Začal som dosť prudko klesať, čo ma utvrdilo v tom, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa možno blížim k nejakému zdroju vody. Aj časovo to tak vychádzalo, že by som mal byť každú chvíľu pri Krasovom jazierku.

Moje predpoklady boli správne! Zišiel som a zároveň vyšiel z lesa a hríbik ma informoval, že som pri Krasovom jazierku. Ešte, že tu bol hríbik. Jazierko tu určite nebolo.

Krasové jazierko, Lúčanský prameň, planina Horný vrch, Slovenský kras  Lúčanský prameň, ledva tiekol, planina Horný vrch, Slovenský kras

Náznak niekdajšieho jazera tu bol, lebo trávy boli v nepravidelnom ovály inak sfarbené, takže za silných dažďov, tu niekedy naozaj mohlo byť jazierko.

Teraz tu bol len Lúčanský prameň, z ktorého vytekal cícerkom malý prúd vody. Čistej vody!

Ohradená zdrojnica tohto prameňa mala hĺbku asi 1 meter. Dovidel som až na dno. Na povrchu plávali nejaké riasy, no inak bola voda dokonale čistá. Ponoril som fľašu do stredu a nabral som si čistú vodu rovno do fľaše. Kým sa mi naplnila fľaša, ruka mi skoro zdrevenela. Od chladu. Voda mala ideálnu teplotu vyvieračky.

Trávy inej farby v ovále pri Krasovom jazierku, planina Horný vrch, Slovenský kras  Zarastené Krasové jazierko, planina Horný vrch, Slovenský kras

Tu som sa napil do sýtosti a smäd, tak ako prišiel, tak aj odišiel.

Plán - nocovanie pri Krasovom jazierku

Áno, taký som mal prvotný plán. Chcel som nocovať pri Krasovom jazierku. Čo som však vôbec nepredpokladal, bolo to, že tu budem už o 12:45 h. Miesto nocovania som si urobil len obedňajšiu prestávku.
Vodu som mal, tak som si vytiahol jednu orieškovú a jednu ovsenú tyčinku, ktoré som s chuťou zjedol. Odpočinok a dostatok vody urobili so mnou divy.

Krasové jazierko v lete väčšinou bez vody, planina Horný vrch, Slovenský kras  Cesta do Zádielskej doliny "len" 2 hodiny, planina Horný vrch, Slovenský kras

Keď som sem prišiel bol som zničený ako pes. Ledva som ťahal nohy za sebou. Teraz som, sa cítil, že by som pešo došiel až do Košíc. Preto som nelenil a dal som sa na cestu. Do Zádielskej doliny to sú len dve hodiny.

Výhľady do Turnianskej kotliny

Odtiaľto už červená turistická značka pomaly prešla na južnú stranu planiny, odkiaľ sa miestami naskytovali výhľady na Turniansku kotlinu, na východnej strane až k lomu Včeláre.

Hádanka, čo to je? Je to v Slovenskom krase  Planina Horný vrch, výhľad na Turniansku kotlinu, Slovenský kras

Výhľady boli ďalej od turistického chodníka, no oplatí sa z cesty zbehnúť a pozrieť sa na ne. Vždy som si zložil batoh a na výhľad som sa šiel pozrieť len s fotoaparátom.

Pri jednom takom nakladaní mi niečo ruplo v batohu, ale nevenoval som tomu pozornosť. Až neskôr som zistil, že pravý nosný popruh mám nejak divoko. Uvedomil si si, že tým rupnutím sa mi uvolnila šrauba, ktorou bol popruh fixovaný o vnútorný rám batohu. Samozrejme popruh fungoval, len mi visel celou váhou na pleciach a batoh bol nakrivo. Fixovanie zabezpečovalo odľahčenie najnamáhavejšej časti pleca a ramenaNo nič, hádam nejako dôjdem. Malá iskrička nádeje mi vzplanula, keď som si pomyslel, že by som mohol dôjsť až do Zádielskej chaty, kde by som možno nejakú šraubu mohol dostať.

Turnianska kotlina s lomom Včeláre a časťou obce Hrhov, Slovenský kras  Južný výhľad z planiny Horný vrch, do Turnianskej kotliny, Slovenský kras

Červená značka väčšinou kopírovala existujúce lesné cesty, ktorých povrch bol po suchách minulých týždňov tvrdý ako kameň. Spodok chodidiel som už cítil čoraz viac, niektoré miesta som už mal určite načaté. Nepozeral som sa, no cítil som, že sa mi začínajú robiť otlaky. Jeden na päte pravej nohy a druhý pri prstoch. To bol dôsledok ranného zmáčania chodidiel v rose. Zaujímavé, že ľavá noha bola v poriadku.

Cesta prechádzala lesom a už som sa viac približoval na severnú hranu planiny, kde sa mala značka prudko zalomiť. Tu malo začať aj klesanie do Baskovej doliny, ktorá ústí do Zádielskej doliny neďaleko Zádielskej chaty. Túto časť cesty som však mal ešte pred sebou.

Stodola pod Drobným vrchom

Na jednom slnečnom mieste sa na skale vyhrievala veľká Jašterica zelená, lat: Lacerta viridis, ktorá mi zapózovala na fotografiách. Vo vzduchu som zacítil dym z horiaceho dreva. Medzi stromami som zazrel drevenú stodolu. Bola to stodola pod Drobným vrchom. Drevená stavba o dvoch miestnostiach. Jedna miestnosť pekná, čistá, v druhej zasa nejaké odpadky. Nebudem sa tu znova rozpisovať o pohodlnosti, lenivosti, či nezodpovednosti niektorých ľudí a ich správaní v prírode.

Jašterica zelená lat: Lacerta viridis, planina Horný vrch, Slovenský kras  Stodola pod Drobným vrchom, planina Horný vrch, Slovenský kras

Pred stodolou ohnisko, s provizórnym sedením z drevených klád. Ohnisko zahádzané kameňmi, spomedzi ktorých sa vzduchom niesol štipľavý dym. Veľký čiastočne obhorený konár prehodený krížom. Asi sa nič nechytí. Opatrnosti nikdy nie je na zvyš, najmä nie v takom suchom lese.

Lesnými alejami a mravenčiou cestou

Les, ktorým som šiel bol relatívne mladý. Konáre stromov sa nad mojou hlavou preplietali v dokonalú zelenú klenbu, ktorá ma chránila pred páľavou. Našťastie som už viac opaľovacieho krému nepotreboval. Tu som zbadal mohutný starý strom z bohato rozkonárenou korunou. Tam, zasa s krivým kmeňom i spadnutý ihličnan.

Lesnou alejou, planina Horný vrch, Slovenský kras  Rozkošatený starý strom, planina Horný vrch, Slovenský kras  Zlomená jedľa, planina Horný vrch, Slovenský kras

Znova som zazrel veľké krasové závrty, v ktorých už stihli zakoreniť vysoké stromy. Dostal som sa až k ceste, ktorá bola po ľavej strane posiata mraveniskamiVeľké podlhovasté mravenisko, hneď vedľa cesty. Už dávno som nevidel také veľké mravenisko. To som ešte netušil, že o pár metrov ďalej zbadám ešte väčšie.

Mravenisko, planina Horný vrch, Slovenský kras  Ďalšie mravenisko, planina Horný vrch, Slovenský kras

Pozoroval som mravce. Sprvoti sa mi to zdalo ako jeden veľký chaos. Postupne som zisťoval určitú organizovanosť v tom chaose. Vychodené cestičky, podelené úlohy. Jedny niesli potravu, iné vnášali, či vynášali vajíčka. Iné pobehovali len tak, aspoň mne sa to tak zdalo. Čas na ďalšie skúmanie som už nemal, lebo mravcami som bol posiaty aj ja.

Celý ďalší kilometer bol mraveniskovým rajom. Napočítal som ich šesť. Väčšie i menšie. Určite ich tu bolo zopár aj v lese, lebo mravce som videl.

Klesanie do Baskovej doliny

Cesta začala prudko klesať, na konci klesania vyústila na starú rozbitú lesnú cestu, ktorá mala miestami aj asfalt. Na kraji pekne nachystané metrovice hrubých konárov, pre istotu aj prestriekané výraznou farbou. Táto cesta viedla popod vysoké skalnaté bralá, ktoré ohraničujú severnú stranu planiny Horný vrch.

Vyprahnutá, suchá zem, planina Horný vrch, Slovenský kras  Skaly ohraničujú severnú stranu planiny Horný vrch, Slovenský kras

Kamienky na ceste, asi ešte zo zimného posypu, spolu s klesaním dávali zabrať mojim chodidlám v sandálkach, ktoré mali po dnešných kilometrochdosť. Najviac sa mi namáhala predná časť chodila, ktorá dosadala na šikmý povrch asfaltu. Väčšie kamienky bodali ako ihly, ak som došľapol na miesta, kde som už mal na 100 % otlaky.

Stará rozbitá cesta s metrovicami na krajoch, planina Horný vrch, Slovenský kras  Skalnaté časti na severe planiny Horný vrch, Slovenský kras  Zvážnica so zvyškami asfaltu, planina Horný vrch, Slovenský kras

Ja ako veľký lenivec som sa obúvaním kanád nezdržiaval. Určite by ochránili moje chodidlá lepšie ako mäkká a pohodlná podrážka sandálok. Všetko má svoje výhody i nevýhody. Holt, tak to je…

Dlhá cesta k Zádielskej doline

Klesajúce cesta ma doviedla zase len na ďalšiu asfaltku v Baskovej doline. Cesta spája severné vyústenie Zádielskej doliny s dedinami Bôrka, Lúčka, Kováčová a Drnava. Nakoniec sa za Soroškou (v smere od Košíc) napája na cestu I./50.

 Tunelom k ďalšej asfaltke, Baskova dolina, Slovenský kras  Pohľad na západ z Baskovej doliny, Slovenský kras

Predo mnou som zazrel skaly. Boli vysoko. To sú predsa skaly v závere Zádielskej doliny, na môj vkus boli ešte veľmi ďaleko.

Vedľa cesty na starom drevenom stĺpiku bol rovnako starý zhrdzavený plech. Na ňom už skoro nečitateľný nápis, ktorý informoval, že niečo je už len 2 kilometre ďaleko. Čo tu také môže byť? Len Zádielska dolina. Teda ešte dva kilometre.

Pohľad na východ z Baskovej doliny, Slovenský kras  Skaly na Zádielskej planine pohľad z Baskovej doliny, Slovenský kras

Po asfaltke. S poškodeným batohom a mojimi boľavými chodidlamiDošiel som do Zádielskej doliny ešte dnes? Podarilo sa mi opraviť batoh? To až v pokračovaní.

Fotografie v rozlíšení 1024 px nájdeš vo fotogalérii.

Bez vody, Zádielska planina, Slovenský kras

Pridať komentár