Túlanie sa v mrakoch
Aprílový jarno-ZIMNÝ tramp
Mrazivý vander v Slanských vrchoch
Malá Fatra, hrebeňovka
Po hrebeni Čergova
Poznanie nepoznaného v Slanských vrchoch
Po hrebeni Vihorlatu
Po hranici cez Poloniny
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Cyklotúry, cyklovýlety - tipy,...
Cyklotúry, cyklovýlety - tipy, inšpirácie

Cyklotúry, cyklovýlety - tipy, inšpirácie Moje cyklotúry, výlety s bicyklom, s kamarátmi i bez nich. Možno nájdeš inšpiráciu na dobrú cy [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Okolo Ružína s bicyklom
Okolo Ružína s bicyklom

Okolo Ružína s bicyklom Dnes bude teda hic! Predpovedali to dokonca dvaja meteorológovia. Preto som sa hneď z rána (o 06:30 h.) vybral na t [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Predchádzajúca časť:


Túlanie sa v mrakoch

Rozlepil som oči a ocitol som sa v belobe. Tak trochu v tmavšej belobe, či skôr v sivom závoji. Všade okolo mňa vodná para. Vidieť bolo len na pár metrov, našťastie sa to neskôr trocha upravilo.

Mraky boli všade, k tomu ešte fúkal mierny vietor. Vzdušná vlhkosť sa blížila k 100%. Cítil som to. Zdvihol som ruku do vetra a na dlani som videl, ako sa mi na nej zráža voda. Najprv sa objavila len jedna drobučká kvapôčka, pomaly sa vytvárali aj ďalšie, ktoré sa spájali do väčší kvapiek, až ich gravitácia premohla a začali skĺzať po mojej dlani smerom k zemi.

Vysušená košeľa?

Vrátil som sa k lesáckej chate, kde som cez noc nechal košeľu a termoprádlo. Mal som ich vlhké, tak som dúfal, že nočný vetrík mi ich presuší. Nestalo sa tak. Vlhkosť spôsobila, že košeľa bola ešte vlhkejšia, ako keď som ju vešal na šnúru.

Starou zvážnicou, pod Vyžníkom, Slanské vrchy  Les bol miestami strašidelný, temný, Slanské vrchy

Znova som kmital medzi lesáckou chatou a mojím bivakom. Raz‑dva som sa zbalil a pripravil raňajky (ovsenú kašu). Nezdržiaval som sa. Jedno, čo ľutujem, že som si neodfotil bivak. Bol na naozaj skvelom mieste. Z jednej strany chránený veľkou skalou a z druhej som mal výhľad do doliny.

Túlanie sa v mrakoch

Ako ďalej? Mohol som ísť po lesnej ceste, ktorá kopírovala vrstevnicu a skôr, či neskôr by som vyšiel na žltej turistickej značke pri Skalách pod Pariakovu. Po nej som už šiel, tak som si to rezol do kopca po starej zvážnici. Stúpal som a funel. Vlhkosť mi trocha strpčovala chôdzu, ale dalo sa to vdržať.

Vlhkosť sa vplyvom vetra zrážala na každom jednom liste a vetvičke. A keď, to už kvapky nezvládali, tak sa, aj na ten najmenší popud rozhodli, že spadnú. Nepršalo, ale tak často padali tie kvapky… Mokrý som bol statočne.

Teplota nebola zas až taká hrozná, najmä kým som funel do kopca. Pár metrov pod hrebeňom, kde sa už aj vietor rozfúkal to už bolo iné. Pocitová teplota sa citeľne znížila.

Túlanie sa v mrakoch, Slanské vrchy  Túlanie sa v mrakoch, hmla-mraky?, Slanské vrchy  Z mrakov sa začali vynárať prvé skaly, Slanské vrchy

Viditeľnosť bola v priemere tak do 50 m, lesná cesta dávno skončila a mala pokračovať lesným chodníčkom. Cestičku som stratil hneď v zárodku, tak som si vykračoval lesom a po lesných prtiach.

Prťami lesnej zveri

Sledovať lesnú prť je ľahké, ale len v tom prípade, ak sa na ňu pozerám v smere jej pozdĺžnej osi. Ak sa vychýlim, čo i len o jeden meter, znova ju nájsť je ťažké. Tak som ich strácal a znova nachádzal. Samozrejme nie vždy tú istú. Zvysoka som obišiel Obriu skalu a smeroval popod hrebeň k Makovici.

Skaly, Slanské vrchy  Skaly (šutre) zarastené do koreňov, Slanské vrchy

Vyvrátené koreňové systémy pňov stromov ukazovali divokosť tunajšej prírody. Skaly mali vrastené medzi korene. V mrakoch predo mnou sa objavovali väčšie, či menšie skaly. Niektoré mali rozoznateľné tváre. Veľa však záležalo na tom, z ktorého uhla si sa na ne pozeral.

Búda niekde v lese

Mal som v merku ešte jednu búdu, ktorú som chcel nájsť o obzrieť si ju. Preto som zišiel z blízkosti hrebeňa a snažil som sa nájsť zvážnicu, ktorá by ma k nej mohla doviesť. Našiel som ju. Zvážnica bola mokrá a bahnistá, plná šmykľavých kameňov a orezaných konárov.

 

Strašidelná skalnatá tvár, Slanské vrchy  Detail skalnatej tváre, Slanské vrchy  Skalnatá ihla, či skôr hrana, Slanské vrchy

Búdu som tiež našiel a obzrel som si ju. Jednalo sa o unimobunku, nad ktorou postavili sedlovú strechu. Strecha jednou stranou prečnievala až na zem, čím sa vytvorila ďalšia priestor. Tu to mohlo slúžiť ako dreváreň. Odtiaľto bol aj prístup na pôjd, ktorý nebol využívaný.

Interiér nič‑moc, ale bolo tam relatívne sucho. V miestnosti boli štyri stoličky, z toho dve polstrované. Jeden kredenc, jeden stôl a mašina (piecka). Tá však mala odlomené liatinové dvierka a vývod smeroval do priestoru pod strechou.

Dal som si dole batoh, sadol som si na starú polstrovanú stoličku a odpočíval som. Našiel som zopár strán z nejakého časopisu a začítal som sa. Článok bol o majstrovstvách v hokeji, ktorý sa konal vo Viedni v roku 2005. Takže pred sebou som mal 16 rokov starý článok. Nikam som sa neplašil, dal som si ovsenú tyčinku a chvíľu som len tak sedel.

Búda, niekde v Slanských vrchoch  Búda z druhej strany, niekde v Slanských vrchoch

Stromy pred Makovicou

Vydal som sa znova do vlhkého lesa. Napojil som sa na modrú turistickú značku a začal som stúpať smerom k hrebeni. Stúpal som, stúpal až zrazu som bol na križovatke turistických ciest. Ďalej som pokračoval po modro-červenej.

Presne na tomto mieste mám fotograficky zdokumentované dva ihličnany. Prvýkrát som ich fotil v zime (február 2013), neskôr som ich fotil v máji toho istého roku a potom až teraz. Tieto už neporastú do výšky. Mali polámané vrcholce a boli prakticky mŕtve. Ako vidno na fotkách, nie každý strom je dostatočne húževnatý.

Makovica a ako som tam skoro nechal foťák

Blížil som sa k Makovici a započul som za sebou hlasy. Otec s dcérou sa rozhodli vyšľapať na Makovicu od Herlianskeho sedla. Došli sme na Makovicu, rovno k vežiam. Do mysli sa mi drali spomienky, keď na Makovici bola len jedna jediná veža.

Najstaršia veža na Makovici, Slanské vrchy  Najstaršia veža na Makovici, iný pohľad, Slanské vrchy  Zubaté slnko na  Makovici, Slanské vrchy

Batoh som nechal pri sedení a šiel som sa pozrieť na maringotku, ktorá bola pri tej najnovšej veži.

Výhľad nič-moč. Všade samé mraky. Ani na vrchol veže som nedovidel. Maringotka stojí a v prípade núdze poskytne akú-takú ochranu pred dažďom. Po návrate k sedeniu som bol prekvapený. Toľko ľudí, sa tam zbehlo. Nakoniec som zistil, prečo.

Vnútro maringotky na Makovici, Slanské vrchy  Je to slnko? Slanské vrchy

Bola vyhlásená akcia Doby hory a veľa ľudí dúfalo v pekné počasie, aby mohli splniť cieľ. Dobiť 9 vrcholov Slanských vrchov za 3 mesiace. osem vrcholov som už absolvoval, je pravda, že nie v danom limite.

Javornícka Poľana, Čierna hora, Šimonka, Sokolie skaly, Ivanov vrch, Makovica, Rankovské skaly, Veľký Milič, Mazolín – tam som ešte nebol. Najvyšší čas niečo na tom zmeniť.

Trocha som pokecal, rozlúčil sa, vyhodil batoh na chrbát, klobúk na hlavu a nasmeroval som si to k Menšiemu vrchu. Po pár metroch som sa zarazil. Na krku mi niečo chýba! Myslíš si, že hlava? No dobre niekedy aj tá, ale tentoraz to bol foťák. Jasné! Otočím sa a foťák na stole. Tak som si ho dal na krk a už som naozaj vyrazil.

Obed na vyhliadke pod Menším vrchom

Šlo sa mi omnoho lepšie. V mladom lese sa miestami objavovalo slnko. Teplota sa možno nedvihla, ale na pohode to určite pridalo.

Ohnisko pri vyhliadke pod Menším vrchom s mojou košeľou, Slanské vrchy  Ohnisko pri vyhliadke pod Menším vrchom, bez mojej košele, Slanské vrchy

Niekedy (pred pár rokmi) tu naozaj bola vyhliadka. Teraz už stromy podrástli a vyhliadka je ta-tam. Napriek tomu, som si tu chcel dať obed. Mal som v pláne uvariť si polievku a na to som potreboval vodu. Mal som ešte niečo v hydrovaku, v batohu, ale tu som si ju chcel aj doplniť. Tam kam som mal namierené voda nebola.

Pri vyhliadke boli nejakí turisti. Ja som sa zložil vedľa ohniska. Vybral som si suché veci a svoje vlhké oblečenie som si zavesil na šnúru, ktorá tu už bola. Samozrejme vybral som si aj štipce, ktoré nosím v echu. Veci som si prištipcoval, aby mi ich vietor nesfúkol. Turisti len čumeli, čo to mám. Je to veľmi užitočná vec, veľa miesta to nezaberie, je to ľahké a úžitková hodnota je nevyčísliteľná. Najmä, ak pofukuje vietor.

Šiel som si obzrieť studničku. Voda v nej bola, tak som si nabral, tak akurát na polievku. Vybral varič, zalial polievku a po chvíli som z nej už uchlipkával. Vytiahol som hydrovak z batoha a šiel som k studničke naplniť ho vodou. Nabral som maximum vody. Mal som zo sebou 3,75 l vody. 3 l v hydrovaku a 0,75 v jednej príručnej fľaši. Čiže batoh mi oťažel skoro o 4 kilogramy.

Krása prírody pri Zbojníckom chodníčku, Slanské vrchy  Príkra prť lesnej zvery pri Zbojníckom chodníčku, Slanské vrchy

Opäť som pozbieral svoje veci, zbalil ich do batoha. Batoh som dal na chrbát a vyrazil som po zelenej turistickej značke smerom k Juskovej jaskyni.

Zbojníckym chodníčkom

Mal som ísť po zelenej, ale tú som stratil hneď na začiatku. Aspoň smer som mal správny. Slanské vrchy mám popreliezané, najmä tú prešovskú časť. Tu som šiel najmä po hrebeni, tak mi tento bočnáý hrebeň, nejako ušiel pozornosti.

Snažil som sa napojiť na zelenú, musel som si však dávať pozor, lebo zráz bol prudký a len tak si to reznúť nebolo možné. Opatrne som vykračoval po náznaku prti a pomyslel som si, že zvieratá to majú o niečo ľahšie. Majú 4 nohy. Ja som mal len dve nohy a dve ruky. Pridržiaval som sa všetkého, čo bolo poruke a mal som pocit, že ma to udrží. Miestami som sa cítil ako v Slovenskom raji. Samé šutre, balvany, skaly, strmé skalnaté zrázy. Chodníček ako sa patrí. Doslova chodníček, niekde sa dalo prejsť len horko-ťažko.

Skaly pri Zbojníckom chodníčku, Slanské vrchy  Strmá zráz pri Zbojníckom chodníčku, Slanské vrchy  Hlboká a úzka dolina pri Zbojníckom chodníčku, Slanské vrchy

Obchádzal som skaly, podliezal padnuté kmene stromov, vyvaroval som sa štrkovým stržiam. Uvažoval som, že si pozriem aj Juskovu jaskyňu. Obchádzkami som ju o niečo viac obišiel a už sa mi nechcelo vracať. Najmä s batohom plným vody. Nakoniec som opustil pôsobisko zbojníka Juska, bez toho, aby som prišiel o svoj majetok, či život.

K Rokytovej

Zbojník Juskonedržal nado mnou ochrannú ruku a vo veľkom ťažobnom priestore som zelenú značku znova stratil. Smer som mal správny, tak som si z toho ťažkú hlavu nerobil. Vedel som, že sa mám držať hrebeňa a preto som neschádzal ani na jednu ani na druhú stranu.

Skala pri Zbojníckom chodníčku, Slanské vrchy  Ďalšia skala pri Zbojníckom chodníčku, Slanské vrchy

Značka sa zrazu vynorila spolu s lesnou cestou, ktorú kopírovala. Značka po chvíli odbočila, čo som si vôbec nevšimol. Vykračoval som si po zvážnici, ktorá sa rozdvojovala. Jedna šla do kopca a druhá po vrstevnici. Po ktorej som sa pustil?

Tentoraz do kopca, aj keď väčšinou si vyberám tú ľahšiu cestu. Vyšiel som krátky prudší úsek a ďalej to už išlo naozaj po hrebeni. Sem tam hore, sem tam dole. Nefúkalo, slnko svietilo a ja som sa už tešil na Rokytovú, kde som už bol.

O niečo málinko pod pol hodinu (presne 29 minút) som už bol pri značke Rokytová (666 m), prešiel som k stolu a laviciam.

Veterná Rokytová

Už minule som bol nadšený týmto výhľadom. Slnko hrialo dostatočne, len keby tak nefúkalo. Bol som na zráze a tam sa vietor vždy vie rozfúkať. Malo to však aj svoje výhody. Vlhké oblečenie som si dal sušiť. Košeľa mi preschla coby-dup.

Chodník viedol popri skale, Slanské vrchy  Úzky chodníček pri skale, Slanské vrchy  Chodníček viedol popod stromy, Slanské vrchy

Rozbalil som si batoh, zohrieval vodu na rýchlu polievku. Kým som čakal na vodu, dal som si dole topánky a na nohy som si dal papučky. Bol som len tak naboso. Nohy mi rýchlo obschli a nebola mi na ne vôbec zima.

Zalial som si polievku. Sŕkal som teplú polievku a kochal sa výhľadom. Noc som chcel stráviť tu, lebo som sa chystal na východ slnka. Ešte si nájsť nejaké to miestečko, kde by až tak nafúkalo, ale zasa nie veľmi ďaleko. Predsa len sedieť za stolom, je pohodlné.

Výhľad z bočného hrebeňa na Zamutov, Slanské vrchy  Bočný úzky hrebeň, Slanské vrchy  Zarastený bočný hrebeň, Slanské vrchy

Preskúmaval som okolie. Hľadal som miesto, ktoré by splňovalo moje predstavy. Po chvíli som ho aj našiel. Bolo pod hrebeňom, teda v závetrí, asi 300 m. ďaleko. Popritom som hľadal aj nejaké bylinky na večerný čaj. Našiel som len jahody. Dnes budem mať čaj z jahodových listov.

 

Flákal som sa kade‑tade a ani som si neuvedomil, ako pokročil čas. Natiahol som ruku a zrátal som si, že do západu slnka mi ostáva ešte asi 40 minút.

Večera a noc na Rokytovej

Ešte za vidna som si urobil pelech. Vyčistil som miesto pod hamakou, natiahol celtu a hamaku. Zavesil som spodné zateplenie, rozložil deku.

Po tom ako som zjedol polievku som ani veľmi nemal chuť variť si ešte nejaké ďalšie jedlo. Hlad sa však objavil, tak som svoje rozhodnutie zmenil. Stále fúkalo, trochu miernejšie, ale predsa. Z batoha som si vytvoril núdzový vetrolam a zástena k variču mi už vetru odolávala omnoho lepšie.

Tentoraz som si dal kurací kus-kus. Kým mi jedlo boptnalo, snažil som sa urobiť aký‑taký poriadok. Pozbierať všetko nepotrebné a napchať to do batoha. Jedlo bolo skvelé!

Vietor ustal skoro úplne, teplota o 18:50 h. bola 10,3º C. V bruchu pohoda. Voda na čaj sa zohrievala. Tak som sa pustil do fotenia. Veľký statív som zo sebou nemal, veď kto ho bude vláčiť? S malým provizórnym statívom a ťažkou zrkadlovkou veľa vody nenamútim.

   Výhľad z Rokytovej na Makovicu, Slanské vrchy  Sova musí byť všade (zasvätení vedia, o čom je reč), Rokytová, Slanské vrchy  Ja na Rokytovej, Slanské vrchy

Odfotil som veže Makovice, ktoré boli jasne osvetlené červenými signalizačnými svetlami. Snažil som sa aj o fotenie hviezd, no to už statív nezvládal. Poslednú fotografiu som urobil o 19:24 h.

Ešte pri stole som sa prezliekol do spacieho a len tak, v papučkách s batohom na chrbte, som prešiel k ležovisku.

Východ slnka

Nočný vietor v korunách stromov na Rokytovej, Slanské vrchyPod celtu som si dal všetky veci, to pre prípad, ak by náhodou pršalo. Jediné, čo som dal mimo bol potravinový vak. Ten som zavesil na strom, na jeho najtenšie konáre. Celý konár sa pod váhou vaku prehol, ale ešte bol dostatočne vysoko, aby sa k nemu nedostala žiadna zver obývajúca tunajšie lesy.

Pohodlne som sa usalašil v hamake. Natiahol som si budík, aby som neprešvihol východ slnka a započúval som sa do jelenej ruje. Dva jelene si dojednávali miesto, kde si zmerajú sily. Tak som pomaly zaspával a tešil som sa na východ slnka. Najmä na fotografie, ktoré urobím.

Vstal som ráno, či som si doprial odpočinok? Podarilo sa mi urobiť fotky z východu slnka?

To až v ďalšom pokračovaní…

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Pridať komentár