Po hrebeni Vihorlatu
Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Staré chajdy a výstup na Čiernu horu
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Smer Burda
Smer Burda

Smer Burda Pamätám sa na moje prvé prespanie vonku (to bolo na Lazoch), to bolo dávno, keď som bol ešte mladý a krásny. Teraz som u [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Poloniny, výstup na Kremenec
Poloniny, výstup na Kremenec

Poloniny, výstup na Kremenec Ako sa dá za 10 sekúnd vstúpiť na územie troch krajín? Niektorí by to zvládli určite aj rýchlejšie, možno a [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Predchádzajúce časti:


Kujavy a Lízaný kameň

Ráno som sa zo spánku prebral skoro. Zobudil som sa aj napriek tomu, že som mal nad nad hlavou strechu, ktorá mi dostatočne tienila svetlo.

Oblík na ceste od Praporca k Obracanej studni, Slanské vrchy  Starý padnutý strom, Slanské vrchy

Nemal som dôvod vylihovať. Ešte som nebol skalopevne rozhodnutý, kadiaľ dnes pôjdem. Pohrával som sa s myšlienkou pozrieť si Lízaný kameň. Minule som bol v časovej tiesni, tak som si to chcel vynahradiť teraz.

Výber cesty

Ktorú cestu si zvoliť? Mohol som ísť:

  1. známou cestou cez Grimov laz, Hermanovský hrebeň a potom cez Čiernu horu, alebo...
  2. krížom-krážom po známych aj neznámych cestičkách.

Varianta Bé, zvíťazila na plnej čiare. Neviem prečo, ale varianta Bé je skoro vždy lákavejšia.

Osamelý bača, vysoko na lazoch sa milo prihovára ovečke:
- Nó moja, nó. Dnes si môžeš vybrať ako by si to chcela.
- Po Á – milo nežne, s hladkaním, s pusinkami alebo po Bé – tvrdo, až sa ti nožičky roztrasú.
- Ovca otočí hlavu na baču a vyjde z nej: Béééé.
- Ty si to tak chcela moja. – zvolá rozradostený bača
Anketár sa pýta náhodného okoloidúceho:
- Vyberte si jednu z možností. Po Á celý zvyšok života strávite so svojou manželkou, alebo po Bé...
- Bé, bé, bé... Určite bé.
Kultúrna vložka

Tak som šiel smerom na Obracanú studňu. Cesta mi poskytla výhľad na Oblík a povedal som si, že dám Kukoreliho chate ešte jednu šancu. Dvakrát už bola zatvorená.

Možno nájdem aj krytku na objektív, ktorý som stratil minule niekde pri Obrej stope. S najväčšou pravdepodobnosťou, keď som si dával na plecia batoh, na jednom zašitom mieste, kde som si ho nechal.

Obracaná studňa

Na Obracanej studni slušný potok, ktorý mal dostatok vody, samotný prameň som nehľadal. Najprv som šiel po lesnej ceste. Nie po lyžiarskej trase. Lyžiarska trasa vedie k Lúke pod Oblíkom a ďalej ku Krížnym cestám. Ja som si zvolil zlatú strednú cestu a to doslova. Nebola síce zlatá, ale stredná bola.

V lese, pod Obracanou studňou, Slanské vrchy  Prameň, vyvierajúca, čistá voda pod Obracanou studňou, Slanské vrchy  Veranda Lesov SR by mohla poskytnúť útočisko pri nečase, Slanské vrchy

Asi po 500 m som zbadal po ľavej strane prameň. Spod veľkých balvanov vytekala chladná pramenistá a čistá voda. Pristavil som sa, napil som sa z nej a aj som si trocha odpočinul.

Neznámymi cestami a cestičkami

Chvíľu som si vykračoval po zvážnici až som zbadal chatu Lesov SR. Pekná dlhá krytá terasa, môže poslúžiť ako dočasný úkryt pred nepriazňou počasia. Vedľa sa nachádzal stôl s lavicami a šopa na drevo, ktorá tiež mohla poskytnúť dostatok ochrany pred nepriaznivým počasím.

V zákrute, o niečo nižšie a o niečo ďalej, som zbadal odstavené auto a už som počul aj zvuk motorovej píly. K autu som sa nedostal, lebo som odbočil a pár metrov skôr.

Cestami a necestami k Údoliu Obrov, Slanské vrchy  Cestami, či skôr necestami k Údoliu Obrov, Slanské vrchy  Údolie Konskej hory, Slanské vrchy

Minul som niekoľko potokov, ktoré stekali z pravej strany a kliesnili si cestu do údolia Konskej hory a ďalej do Hermanovského potoka.

Predo mnou sa objavil Oblík, ktorý bol ako vždy majestátny, ale už som ho mal obkukaného z každej strany. Z celkom dobrej zvážnice som odbočil doprava a chystal som sa obísť Konskú horu po južnej strane. Táto cestička už bola zarastená a viditeľne málo používaná.

Obchádzam Konskú horu, Slanské vrchy  Práca s drevom, Slanské vrchy

Predieral som sa omladinou, až som sa vyšiel na ďalšej o niečo lepšej zvážnici. Konskú horu som pomaly obchádzal. Hluk z traktora ma utvrdzoval, že sa blížim k správnej ceste. Otec zo synmi polili metrové polená za pomoci hriadeľa z traktora, na ktorom mali namontovanú vývrtku. Šlo im to šikovne.

Kukoreliho chata, Údolie obrov a Obria stopa

Vyšiel som na cestu, ktorá spája Krížne cesty a Údolie obrov, hneď za mostom som odrhol pár malín, ktoré už boli dozreté.

Bolo niečo po desiatej hodine a blížil som sa k Chate Hermanovce. Niečo by som si dal, aj na jedenie. aj na osvieženie. Žiaľ čo chcem ja a čo môžem dostať, sú dve úplne rozdielne veci. V celom areály nikde nikoho. Tak som si sadol na lavicu pred chatou. Nechal som si sušiť košeľu, ktorá to už naozaj potrebovala. Kým som čakal, zjedol ovsenú tyčinku. Nedočkal som sa nikoho, ani jedla, ani osvieženia. Tak som pokračoval ďalej.

Znova som sa vybral smerom k Hermanovským skalám, ktoré ma lákali, ale ešte stále som nechal otvorené zadné vrátka, aby som sa sem mohol znova vrátiť.

Prišiel som sem aj tretíkrát pozreli sme si Hermanovské skaly, spolu s dcérou. Skaly boli krásne, ale k chate, napriek tomu, že brána bola otvorená, sme nešli. Načo? Čo, keď zasa tam nikto nebude. Možno sa bude na mňa majiteľka Janka hnevať, ale už tam viackrát asi nepôjdem.

Dozreté maliny, Slanské vrchy  Perlovec jahodníkový lat.:Boloria euphrosyne (asi), Slanské vrchy

Po poučení z minula, som nevyšiel stúpaním popred Obriu stopu, ale predieral som sa húštinou, kde som videl náznak chodníka. Ani tentoraz som to neodhadol správne. Asi 70 metrov pod sebou som zazrel neobvyklú modrú farbu. Už som vedel, že tam je Obria stopa, tak som k nej dopracoval a ďalej som pokračoval po zvážnici, ktorá smerovala do kopca.

Stratená krytka na objektív, pri Obrej stope

Došiel som k miestu, kde som sa minule napojil na zvážnicu, po tom čo som si vyšľapal kus kopca. Tu, na jednom presnom mieste, som si minule nechal v lese batoh. Potom bez neho som schádzal k Obrej stope, lebo som ju obišiel skoro tak ako dnes.

Občas sa mi stáva, že keď si vyhadzujem batoh na plecia, tak zavadím o fotoaparát a sem‑tam mi spadne krytka objektívu, čo si väčšinou aj všimnem. Už dvakrát sa mi stalo, že som si to nevšimol Už dvakrát sa mi stalo, že som si to nevšimol..

Dutý strom, neďaleko Obrej stopy, Údolie obrov, Slanské vrchy  Obria stopa, Údolie obrov, Slanské vrchy

Najprv som si miesto pozrel len tak, potom som ho aj trocha prehrabkal, či pod lístím neuvidím krytku. Žiaľ krytku som na tomto mieste nenašiel.

  • Možno som ho stratil niekde inde.
  • Možno ho niekto našiel, tak nech mu slúži.
  • Možno som len znečistil prírodu a krytka sa bude povaľovať v lese a rozkladať stovky rokov.

Lúka pod Oblíkom

Prešiel som Šoľavú, kde je pekne upravený prameň, s lavičkou a pokračoval som na Lúku pod Oblíkom. Hlad sahlásil a nechcel som sa najesť až večer, tak som si povedal, že tam  (na Lúke pod Oblíkom) sa naobedujem.

Lúka pod Oblíkom, Slanské vrchy  Rozložil som sa na lavičke pred chatou na Lúke pod Oblíkom, Slanské vrchy

Dorazil som na Lúku pod Oblíkom, zložil som sa na slnkom zaliatej lavici. Rozložil som sa a začal som si chystať obed. Vyzul som sa a veci, ktoré som mal na sebe som nechal sušiť na slnku. Nohy sa prevetrali, vysušili a oddýchli. Pobehoval som len v šľapôčkach.

Na variči som si robil jačmenné krúpy s klobásou. Jedlo veselo bublalo, okolo prešiel chlapčisko (asi 17 - 18 ročný), ktorý mal namierené hore na Oblík.

Jačmenné krúpy s klobásou sa varia na Lúke pod Oblíkom, Slanské vrchy  Opúšťam zelenú turistickú trasu, Slanské vrchy

Mne sa dovaril obed. Výborne som si na ňom pochutil. Obledčenie mi dokonale vyschlo. Zdržal som sa asi hodinu a trištvrte. Stačilo to na to, aby som pookrial a s nádielkou nových síl som vyrazil k Lízanému kameňu.

Jahody a Kujavy

Prešiel som Lúku pod Oblíkom a napojil som sa na asfaltku a zelenú značku, ktorá vedie do sedla Červená mláka. Chvíľu som si vykračoval po tejto ceste. Miestami, kde sa mi naskytol výhľad na hrebeň, teda na miesta, kam by mali zaniesť moje nohy. Uvedomil som si, že nové sily sa mi môžu minúť raz‑dva.

V zákrute ešte pred Chatou pod Čiernou hrou som odbočil doprava na neznámu lesnú cestu. Ešte chvíľu to bola taká asfaltová drť, ktorá plynule prešla na spevnenú lesnú cestu.

Našiel som dve jahody, Slanské vrchy  Našiel som viac jahôd, Slanské vrchy

Na takom dlhom rovnom tiahlom stúpaní som sa zastavil. Nech si moje plecia a aj nohy na chvíľu odpočinú. Sadol som si na šuter a po ľavici ma zaujalo niečo červené. Á, jahoda a tu je ďalšia.

Zjedol som ich a mi napadlo, že ak tu boli dve, tak by mohli by byť aj ďalšie. Poobzeral som sa a nakoniec som ich nazbieral celú hrsť. Chutili výborne!

Po osviežení sa jahodami som si to namieril ku Kujavám. (nemýliť si to s vrchom na severo-západ od Zlatej Bane, niekde sa uvádza Chujavy, ale aj Kujavy). Na mape to vyzeralo pekne. Vystupujúci hrot bočného hrebeňa, ktorý mohol byť bez porastu, teda by tam mohol byť aj pekný výhľad. Lesná cesta sa zmenila na cestičku. Bočný hrebeň sa čoraz viac zužoval a spolu s ním aj cesta, až kým sa nezmenila len na chodník. Vyšiel som na konci chodníka.

  Výhľad z hrotu, Kujavy Slanské vrchy  Výhľad na hrebeň z Kujáv Slanské vrchy

Pekný pľac s primeraným výhľadom na severovýchod. Dediny učupené v podhorí, pekné. Čo však až také pekné nebolo, bola novo vybudovaná zvážnica, ktorá tu začínala alebo končila. To záleží na uhle pohľadu.

Prašná, široká zvážnica zarezaná do úbočia prudko klesala. Vďaka nej bol síce pekný výhľad, ale radšej by som oželel výhľad, ak by som mohol prejsť tento kúsok zarasteným lesným chodníkom pod korunami stromov.

Panoráma severozápadnej časti Slanských vrchov z miesta zvanej Kujavy

Vyšiel som na staršiu zvážnicu, ktorá viedla skoro tým smerom ako som sa chcel dostať aj ja.

Lízaný kameň

Pozeral som sa do mapy sprava, zľava, zhora, ba aj zdola. Zvážnicou sa mi ísť nechcelo a ešte k tomu okľukou k Lízanému kameňu.

Zarezaná cesta do úbočia hory, Kujavy, Slanské vrchy  Líščí kameň v kamennom mestečku pri Lízanom kameni, Slanské vrchy  Zbojnícka päsť v kamennom mestečku pri Lízanom kameni, Slanské vrchy

Rezol som si to, veď čo? Veď nič, akurát zasa som klesol do kotliny, kde sa držala vlhkosť. Využila to samozrejme bujná vegetácia, ktorá mi dosť bránila pokračovať v ceste. Prešiel som do lesa, do omladiny. Samé ihličnaté stromy cez ktoré som sa s námahou predieral. Žeby to bola ďalšia z tzv. „Igorových skratiek“? Nakoniec som všetky tie prekážky zdolal a dostal som sa k Lízanému kameňu.

Čo to vlastne ten Lízaný kameň je?

Je to výstižný názov pre útvar tvaru skalného hríba, ležiaceho na severnej strana hrebeňa Slanských vrchov, východne od Hanušovského sedla. Našim predkom s bujnou fantáziou tvar skaly pripomínal kusisko soli olizovaný dobytkom. Podľa povesti previs spôsobili kravy, ktoré skaly skalu olizovali do takej výšky, kam dosiahli (1,0 – 1,5 m). 

S okolitými balvanmi tvorí Lízaný kameň miniatúrne skalné mestečko zo skál tvoriacich prerušovaný kruh, navyše na jednej plošinke s výhľadom, čo bolo vhodné ako táborisko zbojníkov. Asi pred 115 rokmi františkánsky kňaz Jozef Prospech z kláštora v Nižnej Šebastovej nazýva v zaznamenanej povesti toto miesto „loger“, teda ležovisko zbojníkov.

Lízaný kameň je vhodný pre bivakovanie a na rovnakú čel mohol slúžiť aj v minulosti. Svedčia o tom ohnisko (bývalá kuchyňa) a sklad dreva (dreváreň) pod previsnutou skalou, spálňa, ba aj komora (sklad potravín). Uprostred plošinky sú skaly predstavujúce zbojnícky stôl, na ktorom zbojníci delili ulúpené poklady.

Zdroj: Informačná tabuľa pri Vartášoch (Moai)

Odfotil som si Lízaný kameň, Zbojnícku päsť, ba aj puknutý Líščí kameň. Pohľad mi padol aj na batoh, na ktorom som vláčil statív.

Podopieram Lízaný kameň, aby nespadol, Slanské vrchy  Lízaný kameň, čelný pohľad, Slanské vrchy

Nechcelo sa mi ho skladať, ale načo som ho potom vláčil? Rozložil som ho a urobil aj s ním pár fotiek z Lízaného kameňa, ktorý podopieram, aby nespadol. Ako som sa zašprajcoval do pukliny Líščieho kameňa.

Senník poniže Hanušovského sedla

Kamenné mestečko som opúšťal o štvrť na päť. Do hlavy sa mi tlačila myšlienka na odchod autobusu od bývalého SOU lesníckeho na Sigorde. Vedel som, že ide ráno, potom poobede a aj večer? To som nevedel.

Ako som prechádzal východným úbočím pod masívom Čiernej hory som si rýchlo zistil, kedy mi ide autobus. Zajtra ráno. Je to potrebné brať pozitívne. Aspoň som sa nemusel plašiť.

Údolie vedúce k Zlatej studni, Slanské vrchy  Cesta vedúca k Hanušovskému sedlu, Slanské vrchy  Prameň Malej Delne, Slanské vrchy

Chcel som síce zájsť cez Tri chotáre a Javornícku poľanuk Šťavici alebo až do Ruskej Novej Vsi. Dnes by som to určite nedal. Nohy som mal zničené po včerajšej chôdzi, takže to neprichádzalo do úvahy a kamaráti ma volali na pivo (pozdravujem Johnny, Novis, Slavo a Soviak), tak som chcel byť doma, aby som to stihol.

Do Hanušovského sedla to bolo na skok. Taký kilometrový skok, možno aj trocha väčší. Odtiaľto k prameňu a k senníku som to bol ešte menší skok. Čo som viac mohol potreboval? Mal som vodu, nemusel som si rozbaľovať celtu.

Ďalšia noc v starom senníku

Dorazil som k nepoužívanému senníku, kde som spal v zime. Roztiahol som si hamaku, pripravil si ležovisko. Vybral som sa po vodu. Bolo teplo tak som si nerobil starosti s obliekaním. Oblečenie sa mi sušilo na šnúre, ktoré pre takéto prípady nosím zo sebou.

Pod pazuchu uterák, ešus, fľaša. Došiel som k prameňu a znova ten šok. Šok zo studenej vody. Po včerajšej skúsenosti som vedel, že v konečnom dôsledku mi to urobí dobre. Tak aj bolo. Umytý, čistučký, najedený som občumoval v šľapôčkach okolie.

Moje nocovisko, starý nepoužívaný senník, Slanské vrchy  Odchádzam zo starého nepoužívaného senníka, Slanské vrchy

Zrazu sa skoro odnikiaľ vynoril cyklista, ktorý ani nepribrzdil, veď šľapal do kopca. Šiel domov. Mne sa však nezdá, že by som ho doma videl. On však šiel domov do Petroviec, to asi preto. Toto bolo 19:15 h. ďalšieho som zazrel o 19:30 h. Asi mali stíhacie preteky.

Nazbieral som ešte nejaký ten skorocel, lebo tie komáre už začínali dobiedzať a šiel som do hajan.

Ráno s diviakmi

Ráno som mal zapnutý budík, ale na ten som sa nezobudil. Zobudili ma divné zvuky. Počujem dobre? Krochtanie? Len tak, jedným očkom som vykukol z hamaky a okolo mňa (asi tak na 5 metrov) mama diviačica a tri malé pásikavé prasce. Ostal som v hamake. Pre istotu.

Keď už šuchot lístia bol dostatočne ďaleko (asi 100 metrov) som vyliezol z hamaky a zapozeral som sa smerom k diviačatám, ktoré prehrabovali lístie v lese. Prasnica si to všimla a rozbehla sa (asi 10 metrov) smerom ku mne. Zdvihol som ruky zamával, hlasnejšie som sa ozval, nech pokračuje v ceste a ďalejnešla. Ona bola spokojná a ja tiež.

Nedozretý plod lieskovca, Slanské vrchy  Most pri bývalom SOU Lesníckom, Sigord, Slanské vrchy

Pripravoval som si raňajky, už som mal na sebe aj nohavice, balil som sa. Znova som zaregistroval šuchot lístia a meter, max. meter a pol odo mňa, ďalší malý pásikavý ciciak. To mi už jedno nebolo! Prasnica mohla byť za rohom, kam som nevidel a galiba by bola na svete. Snažil som sa ho odohnať, bez toho, aby zakvičalo. Veľmi sa mu preč nechcelo, nakoniec odišlo a ja som sa snažil zazrieť diviačicu. Nevidel som ju nikde.

Zvyšok cesty bol fádny a monotónny. Asfaltový. Bolo chladno, začalo trocha kropiť, potom prestalo a bolo aj teplo. Autobus som stihol bez problémov.

Domov som sa ponáhľal, lebo som chcel stihnúť pivo s kamarátmi. Žiaľ telefonát od jedného z nich mi to všetko pokazil. Vraj sa nikde nejde. Tak som si pomyslel, že som predsa len mohol ísť po hrebenido Ruskej Novej Vsi.

Mohol, ale nešiel som.

Štatistika trampu:

Prejdených: 48,4 km
Stúpania: 2 376 m
Klesania: 2 274  m
Celú trasu si môžeš pozrieť na linku: trasa celého trampu.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť